jesenný bucket list / The Charming Life

Včerajší deň sa niesol v znamení jesennej rovnodennosti, čo znamená, že moje najobľúbenejšie ročné obdobie je oficiálne tu. Nemôžem povedať, že by mi letné 35-ky chýbali, práve naopak. Užívam si, že môžem opäť voľne dýchať a že konečne nastal čas vytiahnuť zo skrine moje najobľúbenejšie svetre a mikiny.

Stále mi nejde do hlavy, ako bláznivo ten čas letí. Stále mám pocit, že sme si Kubka len nedávno priniesli domov ako malinký uzlík šťastia. Stále ho volám moje malinké bábätko, a on už pritom o pár dní oslávi svojich 7 mesiacov na tomto svete. Po novom už lezie takmer po celom byte, a moje dni tak z väčšej časti pozostávajú z toho, že ho vyťahujem z miest, kde nemá vôbec čo robiť 🙂 Už mi zablúdil pod stôl, pod posteľ i na chodbu k botníku, a naposledy som ho objavila, ako obdivuje svoj obraz v zrkadle na vstavanej skrini v spálni. Vyzerá to, že tá pravá sranda sa nám ešte len začína 🙂

Čo sa však začalo stopercentne, je sezóna farebného lístia, teplého čaju, sýteho jedla a večerov strávených pod perinou s dobrou knihou. Jednoducho sezóna všetkého, čo mám najradšej. A aby som si ju vychutnala naozaj naplno, opäť som si spísala svoj sezónny bucket list (tu môžete nájsť ten minuloročný). Toto sú veci, ktoré chcem v nasledujúcich týždňoch najviac robiť:

Začať znova chodiť do knižnice.

Ako vášnivá knihomoľka som vždy túžila bývať blízko knižnice. Mať možnosť zaskočiť tam kedykoľvek sa mi zachce. To sa mi pred pár rokmi naozaj splnilo, keď som sa presťahovala do bytu, z ktorého to mám do našej mestskej knižnice presne 2 minúty. Pred Kubkovým narodením som tam chodila naozaj poctivo – aspoň raz do mesiaca. A vždy som si odnášala minimálne 6-7 kníh. Prvé mesiace materstva však s touto rutinou logicky poriadne zamávali, a ja som sa v knižnici neukázala rovných sedem mesiacov. A už mi to chýba. Preto je môj prvý jesenný cieľ jasný – obnoviť staré dobré zvyky, a do knižnice opäť zavítať minimálne raz za štyri týždne.

Pred spaním znova čítať knihy.

Tento cieľ veľmi úzko súvisí s tým predošlým. Po narodení Kubka u mňa knihy išli takmer úplne do úzadia. Bola som presvedčená, že na ne nemám ani čas, ani energiu. Až kým mi po niekoľkých uplakaných, polohysterických epizódkach nedošlo, že tú psychohygienu v podobe čítania jednoducho potrebujem. Že sa občas nevyhnutne potrebujem odstrihnúť od tých nekonečných rodinných povinností, a aspoň na chvíľku sa stratiť medzi stránkami historického románu alebo skvelého thrilleru. Jednoducho vypnúť. Preto už niekoľko týždňov odkladám večer mobil na nabíjačku a namiesto neho beriem do ruky knihu. A hoci niekedy stihnem prečítať len niekoľko strán, kým ma definitívne premôže spánok, ten pozitívny účinok, ktorý to na mňa má, je nespochybniteľný. Preto v tom s radosťou plánujem pokračovať i naďalej.

Vrátiť sa ku knihám vo francúzštine.

Posledný knižný cieľ, ktorý som si túto jeseň stanovila. Francúzština je už dlhé roky mojou veľkou láskou. Avšak, odkedy som pred dvomi rokmi bola naposledy vo Francúzsku, takmer úplne sa mi vytratila zo života. A to je mi veľmi ľúto. Bojím sa, že ak sa jej nebudem venovať, vyfučí mi z hlavy ako jesenný vietor. A všetko to dlhoročné úsilie vyjde navnivoč. Hoci už nemám možnosť každý deň po francúzsky rozprávať, stále mám možnosť v tomto krásnom jazyku čítať. Francúzskych kníh mám už teraz doma neúrekom, a ako som nedávno zistila, Amazon France doručuje aj na Slovensko, takže moja mega zbierka sa stopercentne ešte rozrastie. Stačí už len začať ich striedať s knihami, ktoré čítam v slovenčine a v angličtine. Už teraz sa teším, aké skvelé príbehy a nových autorov pri tom objavím!

Absolvovať rodinné fotenie s Kubkom.

Vďaka môjmu mizernému plánovaniu sme nestihli ani tehotenské, ani novorodenecké fotenie. Samozrejme, že Kubko má už teraz asi 3000 fotiek. Tie zdanlivo obyčajné, ale v skutočnosti výnimočné každodenné momentky na mojom mobile by som nevymenila za nič na svete. Ale predsa len, túžim po tom, aby sme ako rodinka mali aspoň zopár krásnych spoločných fotiek. A to sa nám pravdepodobne inde ako u profesionála nepodarí. Už mi zostáva len vypátrať toho správneho fotografa a nájsť si na fotenie čas. Tento raz už naozaj!

Každý týždeň vyskúšať jeden nový recept na polievku.

Toto predsavzatie si sama od seba požičiavam zo svojho minuloročného zoznamu. Polievky u nás doma milujeme, ale v poslednom čase mám pocit, že tých našich zopár obľúbených sa v mojej kuchyni už zasa točí dokola až príliš často. A keďže polievky sú pre mňa na jeseň (a samozrejme v zime) tým dokonalým zosobnením comfort food, už teraz vyhľadávam a ukladám recepty, ktoré by sme v nasledujúcich týždňoch mohli odskúšať.

Každý týždeň vyskúšať aspoň jeden recept v elektrickom hrnci. 

Elektrický hrniec predstavuje môj posledný veľký impulzívny nákup, a s hanbou musím priznať, že po niekoľkých týždňoch je ešte stále smutne zabalený v pôvodnej krabici. Ale stále ma veľmi láka tá predstava, že doobeda do neho naukladám ingrediencie, potom na celé varenie dočista zabudnem, a napriek tomu si podvečer v hrnci nájdeme chutnú teplú večeru. Teraz už len musím nájsť tie správne prvé recepty, s ktorými to celé odštartujem. A samozrejme, vybaliť hrniec z krabice a zoznámiť sa s ním :).

Začať piecť špaldové pečivo.

Moja mamina je už niekoľko rokov ostrieľanou odborníčkou na kváskovanie. A hoci by ma to lákalo, do pečenie chlebíka sa jej zatiaľ montovať neplánujem. Už len preto, že celý bochník chleba u nás jednoducho nemáme šancu spotrebovať a vyhadzovať ho do koša sa mi protiví. Ale pečivo, to už je iná káva. To u nás milujeme, avšak jedinú pekárničku, ktorá to naozaj dobré špaldové predáva, máme poriadne od ruky. Preto som si už našla recept na jednoduché špaldové  pletenky, ktoré by som chcela doma upiecť ako prvé. A neskôr chcem pokračovať rožkami, žemličkami či pagáčmi. A ktovie, možno sa časom naozaj dopracujem aj k tomu chlebíku.

Vytriediť môj archív časopisov.

Alebo aspoň jeho časť. Priznávam bez mučenia, som časopisová maniačka. A čo je horšie, aj ich zberateľka. Alebo skôr hromaditeľka. Môj muž by vám vedel rozprávať, ako veľmi ho rozčuľuje, že ktorúkoľvek skriňu alebo šuplík otvorí, vypadne na neho nejaký časopis 🙂 A už aj mne je jasné, že to celé rastie do neúnosných rozmerov. Preto mám na túto jeseň (a pravdepodobne ešte aj na zimu a na jar) jasný cieľ: prečítať každý časopis ktorý kúpim čo najskôr, a hneď ho aj zrecyklovať. A tiež každý týždeň vytriediť aspoň časť z tej veľkej kopy, ktorá mi za pár posledných rokov narástla v skrini. Lebo ak to neurobím ja, pravdepodobne sa už v krátkej dobe do recyklovania pustí Kubko, a to potom bude ozaj poriadna sranda!

Vrátiť sa k písaniu denníka.

Znie to možno ako klišé, ale na deťoch naozaj najviac vidíme, ako rýchlo nám čas uteká pomedzi prsty. Občas je mi to veľmi ľúto, ale viem, že s tým nič nemôžem urobiť. Chcem si preto na každý deň aspoň uchovať čo najpresnejšie spomienky. Najlepším spôsobom vždy pre mňa boli moje denné zápisky. Neznamená to, že si každý večer sadnem a dopodrobna spíšem všetko, čo sa mi v ten deň prihodilo. Na to nemám čas, energiu a popravde ani trpezlivosť. Jednoduché riešenie som objavila v tzv. logbooku (inšpirovanom Austinom Kleonom). Žiadne siahodlhé rozpisovanie – jednoducho si v priebehu dňa značím, čo pekné a zaujímavé sa stalo, čo Kubko dokázal alebo vyviedol, čo dobré som jedla, aká skladba v rádiu sa mi páčila, aké blogy ma najviac inšpirovali. Môžu to byť napohľad triviálne maličkosti, ale tvoria mozaiku mojich dní, na ktorú by som nechcela zabudnúť. Kedysi som to robila naozaj poctivo každý deň, a teraz mám veľkú chuť znova sa k tomu naplno vrátiť. A aspoň takto si uchovať stopu dní, ktoré predo mnou utekajú ako šialené.

Čo zaujímavé a zábavné máte na túto jeseň naplánované vy?

Foto via Perks of tales

Write A Comment