The Charming Life // Čo ma naučili prvé štyri mesiace materstvaEšte mám v celkom živej pamäti, ako som si pár dní pred pôrodom robila rešerš k niekoľkým plánovaným článkom na blog. Sľubovala som si vtedy, že budem písať aj po tom, ako sa drobec narodí. Že si tento svoj kreatívny priestor nenechám zobrať. Že sa pokúsim každý deň si naň nájsť aspoň trošku času, aj keď ma naplno bude zamestnávať materstvo. Ach tie časy sladkej nevedomosti 🙂 Nemala som samozrejme ani len potuchy, čo ma čaká. Tušila som, že prvých pár týždňov s bábätkom bude poriadna zaberačka, ale popravde, realita ma prevalcovala silou 40-tonového kamióna. Nejaký čas mi dni, noci a týždne splývali do jednej masy a celý svet sa točil len okolo toho malého človiečika a jeho potrieb. Bola som rada, keď som sa mohla v kľude najesť a osprchovať a môj počítač a blog boli to posledné, na čo by som v tej chvíli myslela.

Ale keďže Kubko práve dnes oslávil svoj štvrtý mesiac na tomto svete, a konečne sme si vytvorili istú (samozrejme značne časovo aj priestorovo pohyblivú) rutinu, už si dokážem nájsť aspoň niekoľko voľných chvíľ na to, aby som sa venovala aj niečomu inému než tomu domácemu a materskému kolotoču. Po niekoľkých krízových situáciách som si totiž uvedomila, že opäť potrebujem aj trošku času sama pre seba a nejakú aktivitu, ktorá by bola len moja. Pri ktorej by som si mohla vyčistiť hlavu a dobiť energiu. A tou písanie vždy bolo a bude. Je samozrejme pravda, že tento článok vznikal niekoľko dní, bol prerušený niekoľkými kŕmeniami, prebaľovaniami, uspávaniami a výmenami pogrckaného oblečenia 🙂 Ale to je teraz moja nová realita a ja sa v nej učím dennodenne fungovať najlepšie ako dokážem.

V záujme úplnej transparentnosti priznávam, že sme Kubka pravdepodobne vyhrali v rodičovskej lotérii. Je to malý bufeťáčik, ktorý je väčšinu času spokojný – pokiaľ má plné bruško a poruke svoje dve ručičky a nožičky, ktoré si s veľkým nadšením neustále žužle, viac mu k spokojnosti netreba. Napriek tomu však pre mňa prvé dva mesiace s ním boli veľmi, veľmi náročné. Ten pocit neskutočnej zodpovednosti, ktorý som získala, keď bol ešte len malým makovým zrniečkom v mojom brušku, sa jeho príchodom na svet len znásobil. Kým sme nabehli na aký taký režim, užili sme si svoje, aj „vďaka“ môjmu sklonu všetko prehnane riešiť, premýšľať a prežívať. Ale ako takmer všetko na svete, aj toto sa časom a praxou zlepšuje. Stále nemám 100%-tný pocit, že viem, čo robím, ale už z toho celého aspoň nie som dennodenne na prášky 😀

A keďže zbieranie životných lekcií je jedna z mojich najobľúbenejších činností, toto sú najdôležitejšie veci, ktoré ma materstvo za tie posledné 4 mesiace naučilo:
Pôrod bol na tom celom to najjednoduchšie. A epidurálka je úžasná.
Ak by som každej nastávajúcej mamičke mohla poradiť len dve veci, boli by to tieto:
  • Absolvujte predpôrodný kurz a cvičenie vedené pôrodnou asistentkou priamo z pôrodnice, v ktorej budete rodiť. Neexperimentujte s dulami, a už vôbec nie s fitnes trénerkami, ktoré vám tvrdia, že ich cvičenie je úplne neškodné (ja som to skúsila, a keby ma moja doktorka nebola včas zastavila, mohlo to dopadnúť kadejako). Napokon som v Laugariciu v Trenčíne našla kurz s úžasnou pani Kapolkovou, ktorá ma nielen vždy nabila pozitívnou energiou, ale ma i na pôrod pripravila tak, že som nemala takmer žiadne obavy. Vedela som totiž presne, kde, ako a v akých podmienkach budem rodiť. Vedela som, ako mám dýchať. Vedela som, ako a kedy treba tlačiť. Vedela som, ako vyzerajú pôrodné sály v Trenčíne, keďže nás tam zobrala na exkurziu. Jednoducho, cítila som sa pripravená, ako to len najlepšie išlo. A keď prišlo na lámanie chleba, neriešila som somariny, ale sústredila som sa na to najdôležitejšie.
  • Dajte si epidurálku. Žijeme v 21. storočí a bola by škoda nevyužiť jednu z najlepších vymožeností, aké nám medicína ponúka. Napriek všetkým hlúpym rečiam, ktoré som si o nej vypočula, požiadala som o epidurálku hneď, ako som prišla na sálu. A poviem vám, bolo to niečo úžasné. Takmer žiadna bolesť, a neskutočná psychická pohoda. Epidurálka mi pomohla uchovať si sily na ten najdôležitejší čas – na moment, keď bolo treba zabrať a dostať Kubka na svet čo najrýchlejšie a najbezpečnejšie. Dodnes som presvedčená, že za môj rýchly a pomerne jednoduchý pôrod vďačím z veľkej časti práve epidurálke. A samozrejme, úžasnému a kompetentnému personálu trenčianskej pôrodnice a novorodeneckého oddelenia, na ktorých spievam chválu, kade chodím. Lebo boli naozaj skvelí a zaslúžia si môj veľký obdiv a ešte väčšiu vďaku.
Očakávania sú jedna vec. Realita je vec úplne iná.
Možno to samy poznáte. Čaká vás nová životná situácia a vy sa na ňu snažíte pripraviť najlepšie ako viete. Niečo si naštudujete, niečo si vysnívate a vytvoríte si celú spleť predstáv a očakávaní, ako to bude vyzerať. A potom nastane realita. A tá často vašim očakávaniam a predstavám nezodpovedá ani náhodou. Azda ani neexistuje lepší príklad ako samotné materstvo. Zrážka s realitou je v tomto prípade o to zaujímavejšia, že sa jedná o živú bytosť, ktorá sa tým vaším predstavám nebude prispôsobovať ani omylom. Kubko vôbec netuší, že by mal niečo robiť podľa predpísaných tabuliek. Nevie, že na internete písali, že by mal robiť toto alebo tamto, a nerobiť zase niečo iné. Papá koľko chce, spinká koľko chce (a niekedy ten spánok aj pekne bojkotuje) a nejaké predpísané minúty času na brušku sú mu dokonale fuk. Odkedy sa totiž naučil prevaľovať, je na brušku aj vtedy, keď by nemal 🙂 Keď niečo nemá chuť robiť, neukecám ho ani náhodou (a keď toto robí v štyroch mesiacoch, už teraz sa hrozím puberty 😀 ). Jednoducho, je to úplne normálne dieťa, nie robot, ktorého model nám podsúvajú mamičkovské portály a časopisy. A je to úplne, ale úplne v poriadku.
Fungovať sa dá aj pri chronickom nedostatku spánku.
Toto je pre mňa jedna z najťažších vecí. Ja totiž spánok milujem. Mojich osem hodín denne som vždy považovala za úplnú samozrejmosť a dopriavala som si ich s veľkým potešením. A moja hodinka čítania v posteli pred spaním pre mňa bola úplne posvätná. Samozrejme, tušila som, že s príchodom bábätka sa to zmení. Ale do akej miery, to som zistila, až keď sa k nám Kubko nasťahoval. Osem hodín neprerušovaného spánku je dnes pre mňa už len sladkou spomienkou. Keď je Kubko v dobrom rozmare, dopraje nám 6 hodín (a nech mu nekrivdím, už to bolo aj 7). A keď nemá náladu, preberie sa aj štyrikrát za noc, len aby si overil, že naozaj prídem a znova ho uspím 🙂 Niekedy sa mi zdá, že som ešte len položila hlavu na vankúš, a už znova mrnká. Občas ho podozrievam, že je tajným agentom CIA povereným úlohou zistiť, koľko vydržím 😀 Také noci volám dvanástkové, lebo ráno po nich nie som celkom pri zmysloch, kým si neurobím 12-tku Nespresso (silnejšie totiž neexistuje) a nekopnem ho do seba aj nalačno. Napriek všetkému som však aj v permanentnom stave spánkovej deprivácie schopná celý deň fungovať viac-menej bez problémov, čomu by som predtým vôbec neverila. Mať bábätko je totiž ako oslavovať Silvestra takmer každodenne – len to šampanské a chlebíčky k nemu zabudli pribaliť 🙂
Bábätká na svet neprichádzajú s návodom na použitie.
Toto je na materstve moja najväčšia reklamácia. Moje prvé týždne v úlohe mamy totiž boli plné pochybností, stresu a strachu z toho, či to, čo robím, robím dobre. Tie obavy tu pravdepodobne budú už navždy, ale už viem, že časom sa to lepší. Najviac mi pomohlo, keď som si uvedomila, že mamou sa žena nerodí, mamou sa stáva. A že študovanie všetkých možných aj nemožných príručiek, časopisov a článkov na internete je častejšie na škodu ako na osoh. Aspoň pre mňa to tak bolo. Čím viac som si o starostlivosti o bábätko čítala, tým zmätenejšia a deprimovanejšia som bola. Lebo názorov na túto tému je milión a jeden, a čokoľvek robíte, vždy sa nájde minimálne jeden „odborník“, ktorý povie, že to je úplne, ale úplne zle. Napokon som sa teda rozhodla to hľadanie „jedinej správnej cesty“ vzdať, a začala som viac počúvať sama seba a svoju intuíciu. Každé bábätko je totiž jedinečné. Každé má svoju vlastnú osobnosť, svoj vlastný príbeh, a žiadne zaručené návody ani postupy neexistujú. Čo fungovalo na susedkinho drobca, ten váš zaručene odignoruje. A čo fungovalo dnes, zajtra už nebude. Ako by aj mohlo – veď bábätká sú živé tvory, nie stroje, ktoré majú fungovať podľa presného návodu a harmonogramu.
Nevravím, že bolo jednoduché sa s tým zmieriť. Nebolo. Obzvlášť nie pre niekoho, ako som ja. Niekoho, kto má rád veci vopred jasné a naplánované. Kto svoj diár bral vážne. Kubko na celý môj diár kašle a ja sa pri ňom učím brať veci tak, ako prichádzajú, hodinu po hodine, deň po dni. Inak to asi nebude, naprogramovať sa to dieťa zatiaľ nedá, hoci tej nádeje sa asi nikdy nevzdáme.
Úprimne, aj teraz, po štyroch mesiacoch o sebe ešte občas pochybujem, a myslím, že to je pocit, ktorého sa už asi nikdy celkom nezbavím. Ale už viem, že sa snažím pre Kubka každý deň robiť to najlepšie, čo viem, a že to je na materstve to najdôležitejšie. A najmä, prestala som čítať slovenské stránky pre mamičky, lebo z tých som sa málokedy dozvedela niečo užitočné, ale pravidelne som z nich dostávala depku, že všetko robím úplne, ale úplne zle 😀
Hormóny s vami budú zametať ako divé.
Akoby nestačilo, že ste po pôrode ubolená, a v rámci starostlivosti o bábätko nevyspatá a permanentne unavená. Pridajte k tomu rozbláznené hormóny a máte vcelku výbušný koktejl, ktorý dá zabrať nielen vám, ale aj vášmu okoliu.  Ani nedokážem spočítať, koľkokrát som v prvých týždňoch plakala, ale bolo to pravdepodobne viac ako za celých predošlých 10 rokov dokopy 🙂 Slzy mi dokázalo spustiť naozaj čokoľvek – od nevinnej manželovej vety, cez náročné kojenie až po otvorený pohár zaváraných uhoriek na kuchynskej linke (nie, fakt nekecám). Ronila som slzy ako hrachy, a občas som ani sama nevedela, prečo. Občas to bolo na palicu, ale oveľa častejšie to bola veľmi užitočná katarzia, ktorou som zo seba dostávala všetok ten stres a napätie, ktoré k prvým týždňom s bábätkom neodmysliteľne patria. Našťastie sa to napokon po pár týždňoch upravilo samo a ja už sa zase cítim ako moje niekdajšie veselé ja, a nie ako chodiaca slzavá fontána.
Všetci majú na vaše rodičovstvo názor. A neváhajú sa oň podeliť. 
Toto bola vec, na ktorú som bola alergická dávno predtým, ako som vôbec otehotnela. Keď príde na tehotenstvo a rodičovstvo vo všeobecnosti, ľudia prestávajú používať filtre a starajú sa do toho, do čoho ich vôbec, ale vôbec nič nie je. Ak by som dostala euro za každý raz, keď sa ma niekto opýtal, či kojím, mala by som popri materskej celkom slušné vreckové. O vetách typu „najlepšie keby si kojila aj dva roky“, „ženy, čo sa vracajú do práce skôr ako po troch rokoch by ani nemali mať deti“, „matka má svojmu dieťaťu obetovať všetok svoj čas“ či „ženy, čo nekoja, sú ako macochy“ ani nehovorím. Je to únavné, otravné a občas naozaj urážlivé. A občas to bolí, najmä, keď to príde od ľudí,  od ktorých by ste čakali pomoc a podporu namiesto súdenia. Faktom zostáva, že pokiaľ ide o materstvo, ľudia často nerešpektujú vašu intimitu, vaše súkromie ani vašu komfortnú zónu. Spočiatku som sa nad tým rozčuľovala, ale potom som si uvedomila, že je to zbytočné. Ľudskú hlúposť nenapravím, môžem ju len ignorovať. A momentálne mám aj tak dôležitejšie starosti.
Na záver:
Dalo by sa toho samozrejme popísať ešte veľmi veľa, ale takmer dvetisíc slov by na prvý pokus aj mohlo stačiť. Materstvo je ten najkrajší, ale zároveň aj najťažší džob, aký som kedy mala. Možno už nikdy nebudem mať pocit, že presne viem, čo robím. Ale jednu vec viem určite – budem pre Kubka vždy robiť všetko, čo budem v tej chvíli považovať za najlepšie. A budem sa z neho snažiť vychovať dobrého, slušného, ambiciózneho a pracovitého človeka. A dúfam, že budem mamou, na ktorú bude môcť byť hrdý (obdobie puberty vynímajúc, samozrejme).

Write A Comment