čaro prítomného okamihu

V piatok večer som si spolu s maminou užila jeden z najkrajších kultúrnych zážitkov môjho života. Naozaj nepreháňam, keď poviem, že koncert Mireille Mathieu bol dychberúci. Nielen preto, že Mireille miluje Slovensko a Slovákov (a tí na oplátku milujú ju). Hoci som ju registrovala ako jednu z najobľúbenejších speváčok mojich rodičov, nikdy som k nej sama neinklinovala. O to väčšie prekvapenie ma čakalo, keď sa roztvorila opona a Mireille zaspievala niekoľko prvých tónov…

Slzy sa mi tisli do očí už pri prvej piesni, keď som po dlhej, predlhej dobe opäť naživo počula svoju milovanú francúzštinu. Pripomenulo mi to, že tento jazyk vždy bol a vždy bude veľkou láskou môjho života. A zároveň som si uvedomila, ako strašne málo času som tejto svojej láske v poslednej dobe venovala. Bolo mi to na jednej strane ľúto, ale na druhej ma to i inšpirovalo, aby som po dlhej dobe opäť chytila do rúk knihu vo francúzštine, pustila si k tomu moje milované šansóny a ponorila sa do sveta elegancie, noblesy a kultivovanosti, ktorý pre mňa tento jazyk predstavuje. A už teraz tak trošku potajomky dúfam, že sa mi lásku k francúzštine podarí raz posunúť i mojim deťom.

Celý koncert bol pre mňa jednou veľkou zmesou emócií. Pri Une histoire d’amour (úvodná melódia z filmu Príbeh našej lásky) mi po chrbte behali zimomriavky. Pri Pardonne-moi ce caprice d’enfant som sa zoširoka usmievala. Pri Une vie d’amour sa mi do očí opäť tisli slzy a pri Une femme amoureuse som celý čas myslela na svojho muža a na to, aká som šťastná, že ho mám. Jednoducho, takmer každá pieseň so mnou dokázala pohnúť – hoci to možno nebolo až tak zásluhou samotných skladieb, ako skôr tou úžasnou interpretkou, ktorá do každej skladby dávala veľký kus samej seba.

Za celý ten čas mi ani raz nenapadlo vytiahnuť z kabelky mobil a niečo si naň fotiť, prípadne nahrávať. O to viac som bola šokovaná z panej (tipovala som ju na šesťdesiatničku), ktorá sedela vedľa mňa a celý čas svoj mobil nepustila z ruky. Fotila, nahrávala, zoomovala, skúšala, či to s bleskom nepôjde lepšie…a toto celé opakovala zas a znova. Spočiatku ma to celkom rušilo, potom som si však povedala, že si tým predsa nenechám pokaziť náladu a nechala som ju, nech sa s tým svojím smartfónom pohrá do sýtosti. No z hlavy som túto epizódu nevedela dostať, najmä keď som sa obzrela okolo seba a videla som, že niečo podobné ako tá pani, robí asi polovica publika. Všade naokolo svietili obrazovky mobilov, ľudia si nahrávali celé skladby alebo sa snažili zazoomovať čo najlepší záber samotnej Mireille.

A mne tých ľudí zrazu prišlo naozaj ľúto. Sedeli na úžasnom koncerte nabitom neskutočnou energiou a emóciami, a jediné, čo ich zaujímalo, bol čo najlepší záber, ktorý by hneď vzápätí mohli postovať na sociálne siete. Aby sa svojou „kultúrnosťou“ a svojím piatkovým programom mohli pochváliť pred svojimi známymi. Hoci to najdôležitejšie a najkrajšie sa odohrávalo na pódiu, oni zostali uväznení v úzkom a obmedzenom svete svojich telefónov. Pripomenuli mi všetkých tých ázijských turistov, ktorých som tak často stretala v Paríži a ktorí týmto nádherným mestom šprintovali s iPhonmi a iPadmi v ruke, zúrivo cvakajúc záber za záberom. Aby si až po návrate domov sadli k fotkám a pozreli si, kde všade to vlastne počas svojej krátkej dovolenky boli. A to mi vždy prišlo nekonečne smutné.

Skutočný život sa neodohráva na obrazovke telefónu alebo počítača. Aspoň nie pre mňa. Skutočný život je to, keď mi môj muž cez víkend prinesie raňajky do postele. Keď sa poobede pri káve rozprávame o tom, aký sme mali deň. Skutočný život je to, keď niečo v práci monumentálne pokašlem, ale aj to, keď sa mi niečo naozaj podarí a ja môžem byť na seba hrdá. Keď sa ponorím do knihy tak, že zabudnem na všetko okolo seba (aj na neumytý riad a nepovysávanú podlahu 🙂 ). A skutočný život je to, že na koncerte, na ktorý som sa už mesiac vopred veľmi tešila, jednoducho sedím a vnímam ho všetkými svojimi zmyslami.

Už dávno som totiž zistila, že tie ozajstné emócie sa na tej svietiacej a blikajúcej obrazovke zachytiť nedajú. Fotka vždy zostane len fotkou, ale tie emócie si so sebou nesiem vo svojom srdci, vo svojej hlave, vo svojej duši. Obyčajná fotka, alebo hoci aj video vo mne nikdy nevyvolajú ten pocit, ktorý som mala, keď som tie krásne francúzske slová nechala voľne plynúť. Keď som sa nechala unášať spomienkami, snami a citmi, ktoré vo mne vyvolávali.

Október bol pre mňa mesiacom, v ktorom som sa snažila viac si vychutnávať čaro prítomného okamihu a menej myslieť na to, čo bolo alebo čo bude. A zdá sa, že jeden koncert pre mňa v tomto smere urobil viac ako všetky múdre rady a poučky dokopy. Preto pre mňa viac ako kedykoľvek platí, že zo života sa chcem tešiť v priamom prenose. A nie sa naň pozerať cez plochú, dvojrozmernú obrazovku môjho telefónu.

Želám vám krásny deň!

1 Comment

  1. Se článkem plně souhlasím. I když si někdy z nějaké akce chci uchovat alespoň fotku, tak se na to občas vykašlu a užívám si ten okamžik a pak na to vzpomínám. Někdy telefon vytáhnu a udělám pár fotek na památku. Když je to v míře, tak to jde, ale nic se nesmí přehánět 🙂

Write A Comment