ako prežiť a spríjemniť si náročný projekt

Zhruba takto pred rokom som sa „na staré kolená“ rozhodla vrátiť do školských lavíc. Nebolo to tak úplne dobrovoľné – naša firma sa totiž pohybuje v oblasti elektrotechniky a ja som v nej bola s mojím diplomatickým vzdelaním tak trochu za čiernu ovcu. (To, ako som sa od politických vied a medzinárodných vzťahov dostala k elektrotechnike je iný zaujímavý a zamotaný príbeh, ktorý vám radšej porozprávam inokedy 🙂 ). A tak, keď sa mi naskytla príležitosť doplniť si vzdelanie, využila som ju, hoci nie s prehnaným nadšením.

Nebudem vám klamať, boli to veľmi ťažké tri mesiace. Cez týždeň som chodila normálne do práce, cez víkend som cestovala do Žiliny na prednášky a voľný čas mi opäť raz zaberali domáce úlohy. V tridsiatke dosť neobvyklá situácia, však? Mala som pocit, že som sa vrátila o desať rokov dozadu, keď som popri písaní diplomovky v Paríži pracovala ako au-pair a voľný čas bol pre mňa absolútne neznámym pojmom 🙂 . Skoré ranné vstávanie mi až tak nevadilo – horšie bolo tlačiť si do hlavy vedomosti, ktoré mi zhruba z 95% nedávali zmysel. Rýchlo som totiž zistila, že to, čo nás v škole učia a to, čo robí naša firma, sú dve diametrálne odlišné veci. V škole nám totiž vysvetľovali elektrotechniku na teoretickej vysokoškolskej úrovni, ktorá má s tou našou každodennou praxou pramálo spoločného. A tak mi s domácimi úlohami a projektmi musel opäť pomáhať môj tatino a kruh sa tým uzavrel. To bolo totiž niečo, čo sa naposledy stalo na gympli, keď som bojovala so stredoškolskou fyzikou 🙂 Život vie byť občas až komicky zamotaný a nepredvídateľný!

Hoci sa mi do celého tohto študijného projektu vôbec nechcelo púšťať, vedela som, že ak si ho budem ešte aj sama znechucovať, oveľa viac si uškodím. Áno, musela som v piatok a sobotu vstávať po štvrtej ráno, aby som sa načas dostala do Žiliny. Musela som si tam odsedieť v priemere 9 hodín denne a počúvať prednášky o veciach, ktoré mali pramálo spoločné s mojím bežným pracovným životom. Musela som si robiť domáce úlohy, z ktorých som miestami poriadne šedivela 🙂 Chodila som spávať so sliepkami, lebo som večer nemala už vôbec žiadnu energiu. Ale aj napriek tomu všetkému som sa na celú vec rozhodla pozerať mojou obvyklou optimistickou optikou. Nebol to ten najzábavnejší projekt, aký som si mohla vymyslieť. Ale rozhodla som sa spríjemniť si ho čo najviac sa dalo.

Našťastie mi Aďo už vtedy bol veľkou oporou. Keď som sa zo školy vracala úplne vyčerpaná, čakal ma doma s večerou, trpezlivo si vypočul moje frflanie a rozosmieval ma kde sa len dalo 🙂 A moji skvelí rodičia zase mali pochopenie pre to, že ma občas v práci pristihli s mierne nepríčetným pohľadom 🙂 Keď mi sem-tam zvýšil čas, mohla som si domáce úlohy vypracovávať aj v kancelárii, čo bolo extra užitočné v prípadoch, keď som si s niečím absolútne nevedela rady (čo sa stávalo pomerne často, čo si budeme nahovárať), a potrebovala som sa poradiť s tatinom. A keď prišlo na prípravu na záverečné skúšky, dostala som dokonca študijné voľno 🙂

Už toto všetko bolo pre mňa obrovskou pomocou, rozhodla som sa však, že si celé svoje štúdium spríjemním ešte niekoľkými jednoduchými stratégiami, ktoré celý ten náročný projekt urobili znesiteľnejším, príjemnejším, občas dokonca celkom zábavným. Toto sú ony:

1. Nájdite si na celej veci aspekty, ktoré vás tešia, robia vám radosť a dokážu vám vyčariť úsmev na tvári. A na tie sa potom sústreďte.

Pre mňa to jednoznačne boli dlhé cesty autom. Šoférovanie naozaj milujem, moje autíčko je pre mňa jedna z najobľúbenejších vecí, ktoré vlastním, a dlhé cesty autom si jednoznačne užívam (ale jedine keď sedím za volantom – ako spolujazdec viem byť totiž už odmalička poriadne otravná 🙂 ). Ale už tiež viem, že aj príliš veľa dobrej veci môže škodiť. Cez školské víkendy som mala za volantom tráviť dokopy takmer 5 hodín a už vopred som vedela, že ak sa na to nepripravím, bude to viac otrava ako príjemná záležitosť. A keďže som už dlhšie pokukovala po svete audiokníh, rozhodla som sa, že prišiel ten správny čas ich odskúšať. Do mobilu som si stiahla Audible a svoj prvý kredit som minula na túto knihu, ktorá sa stala mojím najlepším spoločníkom za volant. Intuitívne som siahla po svojom obľúbenom žánri (nemám žiaden problém priznať sa, že aj po tridsiatke sa rada strácam vo svete fantasy a dystópie), a to sa ukázalo ako tá najlepšia voľba. Už prvá kapitola ma prakticky okamžite vtiahla do deja a ja som netrpezlivo čakala, čo bude ďalej. Zhruba v prvej tretine knihy som si začala želať, aby tie cesty autom boli ešte dlhšie a ja som si tak mohla vypočuť ešte väčší kus príbehu 🙂 A tak som na počúvanie využívala aj naše obedné prestávky, a knihu som si púšťala dokonca aj doma pri žehlení 🙂 Napokon som si počas tých troch školských mesiacov stihla vypočuť nielen prvý diel, ale aj ten druhý, a teraz už netrpezlivo čakám, kedy začiatkom budúceho roka vyjde tretí. A prečo vám toto všetko rozprávam? Je to dokonalá ilustrácia toho, ako som vzala niečo dlhé, relatívne náročné a potenciálne otravné (dlhé cesty autom) a urobila som z toho niečo, na čo som sa každý raz neskutočne tešila (počúvanie skvelých audiokníh). Možno to znie šialene, ale keď som v piatok alebo v sobotu vstávala o štvrtej ráno, nemyslela som na to, že ma čaká dlhý a nudný deň v škole. Nie, ja som myslela na to, že sa konečne v príbehu Laie, Eliasa a Heleny posuniem ďalej a dozviem sa opäť niečo nové o ich peripetiach a dobrodružstvách. Ani za volantom som tak nemala pocit, že strácam čas, a to bolo na nezaplatenie.

ako prežiť a spríjemniť si náročný projekt

2. Využite čas na maximum.

Nie je žiadnym tajomstvom, že v niektorých predmetoch a prednáškach som sa dočista strácala. Ako keby naši profesori ani nehovorili ľudskou rečou 🙂 A keď sa mi v niektorých prípadoch nepodarilo chytiť ani na tretej-štvrtej hodine, namiesto tupého zírania do priestoru, prípadne na hodinky, som sa rozhodla venovať sa svojim vlastným veciam. Prečítala som si posledné čísla Trendu, na ktoré som doma vôbec nemala čas ani energiu. Za jeden školský víkend sa mi podarilo prečítať aj knihu Support od Michala Trubana (mimochodom, skvelé čítanie). Áno, ja viem,  čítala som si potajme na prednáškach – nehovorte to môjmu tatinovi 🙂 Na svoju obranu však môžem povedať, že som to zväčša robila len na prednáškach, o ktorých nám vopred povedali, že nebudú zahrnuté do skúšok. A keďže som nemala ten luxus môcť sa z týchto hodín uliať, aspoň som ten čas využila k svojej maximálnej spokojnosti. A čo je najdôležitejšie, niekde na prednáške o impedancii (nepýtajte sa…) sa mi v hlave začala rodiť aj nová verzia tohto blogu. Snívala som s otvorenými očami o tom, aký by mal byť, o čom by som chcela písať a pre koho. V mojom bullet journal pribúdali nápady na články, kreslila som si doň  dizajn a farebnú paletu. Jednoducho, snívala som si svoj čarovný sen, kým na pódiu profesor drmolil niečo o atómovej energii 🙂

3. Ujasnite si, prečo to robíte. A často a pravidelne si to pripomínajte.

Keď poznáte svoje dôvody, svoje „prečo“, všetko ide jednoduchšie. Keď ste uprostred náročného a vyčerpávajúceho projektu, ľahko môžete podľahnúť beznádejnému pocitu, že strácate čas a energiu. V najhorších chvíľach sa možno samy seba pýtate, aký to má vlastne celé zmysel. Je preto naozaj dôležité mať na túto otázku vopred pripravenú odpoveď. Možno to robíte preto, že chcete v práci dosiahnuť povýšenie alebo zvýšenie platu. Možno to robíte preto, aby ste svoju biznis ideu preniesli zo sveta snov do reality. A možno je to súčasťou vášho tajného plánu, ako ovládnuť svet 😉 Nech už je ten dôvod akýkoľvek, majte v tom jasno ešte skôr, ako sa do celého projektu pustíte.

Môj vlastný dôvod bol vcelku prozaický – mať papier, ktorý by dosvedčoval moju odbornosť. Ja sama som vedela, že v tom, čo robím, som naozaj dobrá. Ale ako to už na Slovensku chodí, chýbal mi k tomu ten správny „štempel“. Nebojím sa preto priznať, že celú školu som absolvovala len kvôli tomu jedinému papieru, ktorý som dostala na konci. Škola zo mňa neurobila lepšiu podnikateľku, ale dodala mi na vážnosti v očiach našich obchodných partnerov. A za to mi to rozhodne stálo.

ako prežiť a spríjemniť si náročný projekt

4. Nezabudnite sa na úspešnom konci odmeniť. 

Ja som od začiatku presne vedela, aká bude moja odmena. Poctivo som si celé tri mesiace zbierala knihy do wishlistu na Martinuse. A keď som úspešne zložila záverečné skúšky, takmer všetky knihy som presunula z wishlistu do košíka a odklikla som tú najväšiu objednávku, akú som u nich kedy urobila 🙂 A urobila som to hneď v aute, ešte predtým ako som vyrazila na cestu domov, za oslavou 🙂 Normálne by som možno nad tak obrovskou knižnou objednávkou trošku váhala, ale toto bola výnimočná situácia, ktorá si zaslúžila výnimočnú odmenu. Dodnes presne viem, ktoré knihy to boli, a keď ich vidím na poličke, alebo keď sa do niektorej z nich začítam, vždy mi to pripomenie, že som dokázala prekonať samu seba a svoje limity, a splniť si cieľ, ktorý sa na začiatku zdal viac než nedostihnuteľný.

A opäť sa mi potvrdila stará pravda – náš svet nie je formovaný tým, čo sa nám deje. Náš svet je formovaný tým, ako na to, čo sa nám deje, reagujeme. Máme na výber, či budeme frflať, sťažovať sa a nadávať, alebo si z každej situácie vyberieme to najlepšie a na to sa zameriame. To je možno tá najdôležitejšia lekcia, ktorú som si z celého tohto projektu zobrala. Samozrejme okrem toho, že si viem teraz zapojiť elektrickú zásuvku a sama vyrobiť predlžovačku…ale to už je iný príbeh 🙂

Ako zvládate a čím si spríjemňujete ťažké projekty a situácie vy?

Write A Comment